 |
Hlavné menu |
 |
|
Zaujímavé linky |
|
| |
|
Časopis Fatima |
|
|
|
|
 |
|
 |
|
|
|
 |
|
 |
|
|
|
|
 |
|
 |
|
|
|
|
Záchrana Prahy pred švédskym vojskom
Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí v Prahe bol postavený z vďačnosti za ochranu pred vydrancovaním Prahy švédskou armádou v roku 1648. Latinský nápis, ktorý dal naň vytesať cisár Ferdinand III. znie: Panne, Rodičke počatej bez poškvrny dedičného hriechu, postavil zbožný a spravodlivý cisár za záchranu a oslobodenie mesta. Čo sa vlastne stalo:
Praha bola napadnutá Švédmi 26.7.1648, veľká časť mesta bola obsadená a vydrancovaná. Obyvatelia nedobytej časti sa rozhodli, že sa budú brániť a mesto bez boja nevydajú. Avšak boli obklúčení a postavení proti mnohonásobnej presile. Proti Prahe stáli tri švédske armády s najlepšími vojakmi, skúsenými generálmi a šesťdesiatimi delami. Obrancovia boli nevycvičení remeselníci a študenti a mali iba tri dela. Obliehanie trvalo pätnásť týždňov.
Pražania si boli vedomí, že bez mimoriadného Božieho zásahu sú stratení a preto začali v tejto strašnej situácii konať prosebné pobožnosti k Panne Márii. Schádzali sa v dome jedného mešťana, keď ich počet vzrástol tak, že sa nevošli do domu, schádzali sa na Staromestskom námestí, kde sa modlili pred ikonou Panny Márie.
Mnohokrát sa už zdalo, že mesto bude dobyté, ale vždy, akoby zázrakom sa situácia zmenila a obliehatelia ustúpili. Posledné delové gule dopadli na mesto 1. novembra. Potom prišla správa, že bol podpísaný mier a Švédi z mesta odtiahli. Útočníkov padlo 5000 a obrancov 219, čo je 23-krát menej.
Obyvatelia Prahy pripisovali toto víťazstvo zvláštnej pomoci Božej a príhovoru Panny Márie. Preto bol na rozkaz cisára Ferdinanda III. postavený stĺp so sochou Panny Márie a bola zriadená nadácia na konanie mariánskej pobožnosti. Tá sa mala konať každú sobotu a vo sviatok Panny Márie "na večné časy". Mal to byť sprievod so spevom loretánskych litánií.
Škoda, že tento stĺp strhol v r.1918 rozbesnený dav. Ale je pekné, že skupina veriacich začína obnovovať tieto mariánske pobožnosti a možno sa podarí obnoviť aj stĺp so sochou na pamiatku Máriinho víťazstva.
Víťazstvo kresťanských vojsk v bitke pri Lepante
Pod pontifikát dominikána Pia V. (1566-1572), ktorý bol veľkým askétom a mužom modlitby a na pápežskom tróne, spadá udalosť,
ktorá mala pre Cirkev a celý Západ rozhodujúci význam. Preto je zobrazená na mnohých stropových freskách mariánskych kostolov
námorná bitka pri Lepante.
Politicky roztrieštený Západ bol ohrozovaný Turkami. Vo svojej dobyvačnej politike si chceli bez milosti podmaniť celý kresťanský
Západ a získať ho pre moslimskú vieru. Keď sultánova flotila získala viac gréckych ostrovov, plánoval dobyť cez Maltu, Sicíliu a Neapol
Stredozemné more.
Pápez Pius V. sa neúnavne snažil zjednotiť rozhnevaných kresťanshých veliteľov, aby sa tak mohli účinne postaviť proti
tureckej prevahe. V najväčšej núdzi bola obranná vojna a vedenie hresťanskej flotily zverené vynikajúcemu
mladému admirálovi Juanovi z Rakúska. Súcasne vyzval Pius V. všetkých hresťanov, aby sa tak ako an modlili ruženec, aby kresťanské
vojská zvíťazili v tejto bezvýchodiskovej situácii s pomocou Panny Márie. Hovorí sa dokonca, že pápež dal vojakom rozdať ružence.
Admirirál Andre Doria mal na palube svojej lode pri sebe aj vzácnu kópiu milostivého obrazu z Guadalupe.
7. októbra 1571 napokon prišlo k svetoznámej bitke. Bojovalo 500 lodí a 170 000 mužov. Očití
svedkovia hovoria, že na kresťanských lodiach boli vztýčené kríže a že syn rakúskeho cisára, don Juan si
ako prvý kľakol pred krížom a úpenlivo prosil o Božiu pomoc. Vsetci ostatní vojaci nasledovali jeko príklad.
Boli to dojímavé okamiky. V priebehu niekoľkých kodín ťažkého boja bolo potopených 113 tureckých
galejí, zajatých 117 lodí a oslobodených 12 OOO kresťanských otrokov, ktorí museli slúžiť Turkom ako
veslári. Dovtedy neporaziteľná turecká flotila utrpela zdrvujúcu porážku a Európa bola zachránená pred
islamom. Všetci boli presvedčení, že nezvíťazila zbraní, ale Boh zasiahol na príhovor Panny Márie.
Keď prišla o dva týzdne k pápežovi správa o šťastnom výsledku bitky, nebol pápež vôbec
prekvapený. On totiž v hodine víťazstva náhle prerušil rozhovor s generálnym pokladníkom, otvoril okno
a dojatý radostne oznámil: "Naša kresťanská flotila v tejto hodine zvíťazila nad Turkami. Poďakujme
sa Pánovi!"
Tiež nariadil, aby sa od toho dňa každú prvú októbrovú sobotu slávil sviatok "Panny Márie víťazstva".
Jeho nástupca pápež Gregor XIII. neskôr tento sviatok premenoval na "Sviatok ruženca".
Víťazstvo kresťanských vojsk v bitke pri Viedni
Turci zažili pri Lepante síce ťažkú porážku, ale ich duch dobyvačnosti nebol zlomený.
Keď im francúzsky „Kráľ slnka" - Ľudovít XIV. ponúkol dohodu proti Rakúsku, znova kuli vojnové plány.
Onedlho sa smerom k Európe vydalo obrovské mohamedánske vojsko, podmanilo si východný Orient, bezohľadne preniklo Maďarskom
a napokon stálo pred bránami Viedne.
Vo vojnovom vyhlásení Turci cisárovi napísali: „ Vezmeme ti tvoje malé kráľovstvo a jeho obyvateľstvo vyhubíme."
Opäť bola celá Európa vo veľkom nebezpečenstve. Keby sa bolo Turkom podarilo získať Viedeň, tak by celý kresťanský Západ
padol pod islamskú nadvládu.
Presila moslimských vojakov a ich brutalita zničili akúkoľvek nádej. Proti tureckému vojsku so 160 000 mužmi stálo iba
12 000 kresťanských vojakov. Bolo nemožné poraziť viac ako 10-násobnú presilu!
V tejto veľkej núdzi vyzval cisár k 40-hodinovej modlitbe, ktorá sa mala konať vo všetkých kostoloch.
Zúčastnil sa jej i on a celý jeho dvor, pretože vedel: aby zostala Európa kresťanská, môže teraz pomôcť už iba Boh.
Poľský kráľ Sobieski ponúkol cisárovi Ľudovítovi svoju podporu. Najprv však putoval do národnej svätyne v Čenstochovej
a tam zložil k nohám Panny Márie, Kráľovnej Poľska, svoj kord a zveril sa do jej ochrany.
Nato išli cisárovi napomoc aj Bavori, Frankovia, Švábi a Angličania.
Kresťanské vojsko malo však aj napriek tomu iba 60 000 vojakov, a tí stáli proti tureckému vojsku, ktoré vzrástlo
na 260 000 mužov. V tejto beznádejnej situácii si cisár zavolal na pomoc kazateľa a divotvorcu, talianskeho kapucína
Marca ď Aviana, ktorý mu už mnohokrát dobre poradil. P. Marco ď Aviano prišiel a slávil 8. septembra 1863
(na sviatok narodenia Panny Márie) s vojakmi svätú omšu.
Kráľ Sobieski o nej svojej manželke napísal: „P. Marco nám dal svoj e požehnanie. Všetci sme prijali z jeho rúk
sväté prijímanie. Mal pre nás výnimočný príhovor a pýtal sa nás, či máme dokonalú dôveru v Boha. Na našu jednohlasnú
odpoveď sme mali viackrát opakovať slová , Ježiš, Mária! On je skutočne Boží muž."
12. septembra 1683 došlo k rozhodujúcej bitke. Cisár Leopold odovzdal každému prvému práporu svojho regimentu zástavu
s vyobrazením Nepoškvrnenej Panny Márie. Pred východom slnka slávil páter Marco s veliteľmi na Kahlenbergu svätú omšu,
na ktorej miništroval kráľ Sobieski. Páter Marco obetoval na tejto svätej omši Bohu svoj život za víťazstvo nad Turkami.
Potom napadli kresťanské vojská nepriateľský tábor s heslom „Mária, prečistá Panna!"
Ich dôvera v pomoc Panny Márie im dodávala neuveriteľnú odvahu. Páter Marco prechádzal medzi vojakmi s krížom v ruke
a žehnal bojové šíky, povzbudzujúc predovšetkým tých, ktorí boli v najväčšom nebezpečenstve.
Po prvých úspechoch kresťanského vojska vypukla v nepriateľskom tureckom tábore napriek obrovskej prevahe taká panika,
že sa obávaný veliteľ Kára Mustafa a s ním všetci jeho vojaci dali na útek. Zanechali po sebe 15 000 stanov.
Už nikdy sa nevrátili späť! Už po 2-krát bola Európa zachránená pred Turkami očividnou pomocou Panny Márie.
Kráľ Sobieski to vyslovil na verejnosti: Keď mu chcel kazateľ počas ďakovnej svätej omše vzdať poctu za jeho zásluhy,
kráľ ho prerušil, vstal, kľakol si pred obraz Panny Márie, zložil k jej nohám svoj meč a pred všetkými prítomnými
nahlas vyznal: „ Ona je víťazom!"
Pápež Inocent XI. povýšil z vďačnosti deň víťazstva, 12. september, na sviatok „Mena Panny Márie".
Záchrana Portugalska
Portugalskí biskupi videli, aké davy ľudí prichádzali do Fatimy, ako sa modlili.
V prvých rokoch po začiatku zjavení neboli doporučené miestnym biskupom púte do
Fatimy. Cirkevné vrchnosti si počínali s veľkou opatrnosťou. Fatimskí kňazi boli
podrobení prenasledovaniu zo strany slobodomurárskych vrchností.
Zbožný ľud však napriek zákazu prichádzal až v šesťdesiatisícovom počte.
S odstupom času, v roku 1922, miestny biskup
konštatoval, že nie je možné nechať toľké davy bez pastorácie a dovoľuje slúžiť
v Cova da Iria sv. omše. V roku 1926 navštevuje Fatimu už aj pápežsky nuncius.
Miestny biskup z Leire robí prvú oficiálnu púť v roku 1927.
V roku 1930 sa datuje, že do Fatimy prišlo oveľa väčšie množstvo pútnikov
ako do Lúrd. Dovtedy Lurdy boli najväčšou svätyňou mariánskych zjavení.
Portugalskí biskupi prijali zjavenie Panny Márie a vyhlásili národnú púť do
Fatimy. Rusko šírilo bludy a v Španielsku vypukla krvavá občianská vojna. Preto
všetci portugalskí biskupi si urobili púť do Fatimy, na kolenách pred sochou Panny
Márie zasväcujú Portugalsko jej Nepoškvrnenému Srdcu. A Portugalsko bolo
krajinou, ktorú komunizmus nezasiahol. Španielsko s Portugalskom má veľmi dlhú
hranicu. Portugalsko sa vyhlo aj tragédii bratovražedného boja. Boh zázrakom
túto krajinu uchránil vďaka zasväteniu, ktoré urobili portugalskí biskupi
13.5.1931.
Portugalskí biskupi v roku 1938 urobili ďalšiu púť do Fatimy, za účasti 20
biskupov, tisíc kňazov a vyše pol milóna veriaciach opäť zasvätili Portugalsko.
Vzývali Pannu Máriu ako Kráľovnú Pokoja o pomoc, o záchranu pred druhou svetovou
vojnou. Tým, že oni urobili tento akt, Portugalsko bolo uchránené od hrôzy
druhej svetovej vojny. Toto je len vecou zázraku. Tu vidno, aký zásah malo
zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Tu vidno, čoho všetkého sme
mohli byť aj my ušetrení, nebyť neposlušnosti voči Máriinmu hlasu, ktorá, žiaľ, zachvátila aj
mnohých v cirkvi.
Oslobodenie Rakúska
Počas 268. rokovania v Berlíne bez ostychu vyhlásil sovietsky minister zahraničia Molotov svojmu rakúskemu kolegovi:
„Čo my Rusi raz máme, to už viac nedáme!".
A to po 2. svetovej vojne bolestne zakúsili všetky tie krajiny, ktoré boli obsadené ruskými vojakmi:
Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Albánsko, Česko-Slovensko, Poľsko a Východné Nemecko ...- okrem Rakúska!
Hoci si Hitler 13. marca 1938 Rakúsko pričlenil a 28. marca 1945 sem vpochodovali ruskí vojaci,
krajine sa opäť podarilo získať slobodu. Za toto víťazstvo nad komunistickou okupáciou vďačí rakúsky ľud ružencu
a jednoduchému františkánskemu pátrovi Petrovi Pavlíčkovi.
Pátra Petra sa počas 2. svetovej vojny v americkom zajatí
veľmi hlboko dotklo fatimské posolstvo. Spoznal, aký význam má ruženec pre svetový mier a že politické rozhodnutia
spočívajú oveľa viac v rukách modliaceho sa národa ako v rukách samotných politikov.
Poznačený týmto presvedčením založil v roku 1947 spoločenstvo ,Zmierny ruženec', ktorého členovia mali za úlohu
vyprosiť v duchu Fatimy slobodu Rakúska a svetový mier.
Do tohto modlitbového spoločenstva vstúpili i obaja rakúski kancelári Figl a Raab. Nielenže sa zúčastňovali na
prosebných procesiách, ale často brali i sami s vierou do rúk ruženec. No na počiatku bol cieľ ich modlitby - sloboda
Rakúska - v ďalekej budúcnosti.
Ešte v decembri 1954 vyhlásil ruský minister zahraničia Molotov rakúskemu ministrovi zahraničia Figlovi, že na
uzavretie štátnej zmluvy nie je žiadna nádej. L. Figl vtedy P. Petrovi povedal: „ Teraz sa môžeme už iba modliť!"
O niekoľko mesiacov sa začal pripravovať prekvapujúci obrat. Po 354 bezvýsledných rokovaniach a 10 rokoch dôveryplnej
modlitby a čakania podpísali 15. mája 1955 ministri zahraničia spojencov (USA, Francúzsko, Anglicko, Sovietsky zväz)
a rakúsky minister zahraničia Figl na zámku Belvedere dlho vytúženú štátnu zmluvu.
„Podpisujeme s vďačnosťou Všemohúcemu a s radosťou voláme: 'Rakúsko je slobodné!'" Takto komentoval L. Figl tento
veľký okamih v dejinách Rakúska. Niečo podobné povedal osobný sekretár spolkového kancelára Raaba:
„V kancelárii sa Raab prehŕňal v poznámkovom kalendári z roku 1955. Otvoril ho v strede apríla, pri dňoch, keď sa
rakúska delegácia nachádzala v Moskve. Bola tam poznámka: 'Dnes je deň Fatimy (13. apríl). Rusi sú tvrdí.
Strelná modlitba k Panne Márii, aby svojím orodovaním pomáhala rakúskemu národu. '
Spolkový kancelár poznamenal: 'Vidíš, Prantner, bola to Panna Mária! Ona nám pomohla získať štátnu zmluvu!"
Nielen veriaci ľud, ale predovšetkým špičkoví politici
považovali tento tak rozhodujúci politický vývoj za odpoveď neba na modlitbu ruženca státisícov veriacich.
Počas veľkej ďakovnej slávnosti hnutia ,Zmierneho ruženca' 10. septembra 1955 vyhlásil minister Figl:
„My všetci, ktorí sme tu dnes zhromaždení a ktorí sa s pokorou, ale i s pýchou považujeme za veriacich kresťanov,
poznáme moc modlitby: Pred ôsmimi rokmi sme boli iba malou hŕstkou sotva 10 000 ľudí, ktorí sa zjednotili,
aby sa denne spoločne modlili ruženec za mier a slobodu Rakúska. (V roku 1955 ich bolo už 500 000!)
Ja som vtedy rád prijal pozvanie. Počas ôsmich rokov sme sa modlili bolestný ruženec a úpenlivo sme prosili,
aby nám nebo úplne a celkom prinavrátilo našu slobodu a nezávislosť. Naša modlitba bola vypočutá.
Dnes sa môžeme s radostným srdcom modliť slávnostný ruženec, poďakovať sa nebu, že bola vyslyšaná naša úpenlivá prosba
a že môžeme byť opäť tým, čím sme boli: slobodným národom!"
Prvá filipínska ružencová revolúcia r. 1986
V roku 1972 sa Filipíny stali totalitnou krajinou. Prezident Ferdinand Edralin Marcos, ktorý už nemohol kandidovať,
lebo úrad zastával už dve trojročné obdobia, vo svojej túžbe po moci zlikvidoval slobodu tlače, odstránil opozíciu
a s ňou sedemtisíc dôstojníkov a vojakov, rozpustil parlament a dal zatvoriť člena parlamentu Benigna Aquina,
ktorý vo väzení ochorel na srdcovú chorobu, ktorá vyžadovala operáciu.
Diktátor Marcos mu dovolil odísť do USA s tým, že sa už nikdy nevráti.
Sinou osobnosťou na filipínach bol kardilnál Jaime L. Sin. Všetci ho poslúchali,
dokonca aj prezident Marcos, ktorý na kardinálovo naliehanie v roku 1974 prepustil na slobodu niekoľko sto väzňou.
Preto bolo len pochopiteľné, že Marcos chcel zaútočiť aj na Cirkev, ale pre silný odpor kardinála Sina ustúpil so slovami:
"Mám dosť svojich problémov. Prečo by som vstupovať do konfliktu s Cirkvou?"
Situácia v krajine sa stávala veľmi napätou. Najmä potom, čo sa do krajiny v r. 1983 z USA vrátil Benigno Aquino, ktorého
zastrelili pri vystupovaní z lietadla ešte skôr, ako sa jeho noha dotkla zeme. Jeho smrť prebudlila Filipíncov z apatie.
Na čelo odporu sa postavila vdova po Benignovi Aquinovi, Corazon Aquinová.
Dňa 22.februára 1986 sa v kasárňach obrnili minister obrany Juan Enrilo a generál Fidel Ramos, zástupca veliteľa ozbrojených
síl s tristo vojakmi proti diktátorovi Marcosovi. Ten na nich poslal tanky.
U kardinála zazvonil telefón:"Eminencia, musíte nám pomôcť. Ak nám nepomôžete, tak za niekoľko hodín už nebudeme živí."
Kardinál odišiel do svojej kaplnky. Keď sa o pol druha hodiny vrátil, vedel, čo má robiť. Prostredníctvom katolíckeho rozhlasu
Veritas vyzval všetkých, aby išli do Aleje zjavenia svätých brániť vzbúrencov.Medzi tanky a kasárne sa na kardinálovu výzvu
dostavil dvojmiliónový dav ľudí s ružencom v rukách.
Prišli celé rodiny, kňazi, rehoľné sestry, aby štyri dni a štyri noci stáli na stráži. Okrem toho kardinál vyzval na
modlitbu aj rehoľné sestry v troch kontemplatívnych kláštoroch, ktoré sa so zdvihnutými rukami modlili na kardinálov úmysel.
Nepadol ani jeden výstrel. Tanky sa zastavili a velitelia, ktorí mali dať povel na paľbu, volali:"Modlite sa hlasnejšie,
nech aj moji vojaci v tanku počujú vašu modlitbu!"
Potom špeciálne jednotky pustili na ľudí plyn, ale vietor sa obrátil a všetok plyn šiel späť na vojakov. Medzi dav pristáli
aj vrtuľníky, ale nikto už neútočil, lebo vojakov sa dotkla Božia milosť.
Nakoniec Marcos z krajiny utiekol a Corazon Aquinová bola zvolená za prezidentku.
Kardinál Sin, ale aj ostatní účastníci týchto udalostí, to považovali za zázrak na príhovor Panny Márie.
Druhá filipínska ružencová revolúcia r. 2001
Niečo podobné sa stalo počas„Druhej modlitbovej revolúcie".
Na búrlivom zasadnutí filipínskeho senátu, ktorý bol v priamom prenose vysielaný v televízii, vyšlo najavo, že prezident
Josef Estráda, bývalý filmový herec a playboy, ktorý bol zamotaný do kadejakých čiernych obchodov, nemôže byť zbavený
svojho úradu zákonnou cestou. Väčšina senátorov, pravdepodobne podplatená prezidentom, sa totiž v procese za jeho zosadenie
z úradu postavila na prezidentovu stranu a hlasovala za neho.
Nato arcibiskup Manily kardinál Sin vyzval ešte v ten večer veriacich - bolo to v utorok 16. januára 2001 o 23.00 -
aby prišli do Svätyne Kráľovnej pokoja a modlili sa tak dlho, kým nebude prezident zosadený.
On sám slávil už krátko po polnoci prvú svätú omšu.
Tisíce veriacich prúdili do svätyne, ktorá je postavená na tom mieste, kde v roku 1986 porazili Filipínci s ružencom v ruke
Marcosom poslané tanky. Zo dňa na deň prichádzalo stále viac ľudí a v piatok večer dosiahli hranicu dvoch miliónov.
Mnohí kňazi, seminaristi, rehoľníci a študenti Univerzity sv. Tomáša v putovali k svätyni so zázračným obrazom
Ružencovej Panny Márie, kde sme zotrvávali v modlitbe.
Keď potom hučali nad hlavami vojenské vrtuľníky,
ľudia sa modlili ešte hlasnejšie. V piatok popoludní, 19.1.2001 v hodine smrti nášho Pána, pristál jeden z vrtuľníkov neďaleko
svätyne a po desiatich minútach zaznelo úplne prekvapujúce hlásenie, že väčšina generálov odstúpila od prezidenta Estrádu
a postavila sa na stranu ľudu. Krátko nato sa na plošine pod veľkou sochou Panny Márie , Kráľovnej pokoja' ukázal
najvyšší veliteľ armády spolu s vedúcimi generálmi a vyhlásil, že prezidentovi vypovedali svoju loajalitu
a akceptujú vôľu ľudu.
Radosť ľudí bola neopísateľná. O piatej slávil kardinál Sin s nespočetným množstvom veriacich ďakovnú svätú omšu.
Vo svojom pastierskom liste z 24. januára 2001 kardinál napísal: „Ako došlo k druhej mierovej revolúcii?
Mám na to len jednu odpoveď: vďaka Božej milosti. Obe mierové revolúcie nás učia, že Pán vyslyší naše modlitby,
opäť nám prinavráti ľudskú dôstojnosť a vylieči našu krajinu, keď sa my, Boží ľud, k nemu obrátime s modlitbou a pokáním.
Mocnejšia ako zbrane je dôveryplná modlitba. Účinnejšie než strategické plánovanie sú pôst a obety. Mocnejšia ako
vojenská sila je tichá moc národa, ktorý bdie v modlitbe."
Záchrana katolíckych kňazov v Hirošime
„Modlitba je silnejšia ako atomová bomba!
Hirošima - toto meno bude v dejinách neustále spojené s totálnym zničením a nevýslovným utrpením po zhodení prvej atómovej
bomby počas druhej svetovej vojny.
Bol pondelok, 6. august 1945, medzi druhou a treťou hodinou v noci. Z ostrova Tinian vyštartovalo lietadlo typu Boeing B-29 Superfortress
smerom k japonskej pevnine. Hirošima mala byť vymazaná zo zemského povrchu, a tým mala byť zničená japonská vojnová moc.
Otvory bombardéra sa otvorili nad viac ako 1/2 miliónovým mestom. Všetko sa odohrávalo podľa plánu. Bolo to po prvýkrát v
dejinách ľudstva, čo sa ľudia odvážili zhodiť na zem atómovú bombu. Stalo sa to ráno o ôsmej hodine a pätnástej minúte.
Nepredstavitelný svetelný blesk a mesto bolo pokryté vriacim dymom, ktorý vyhadzoval budovy do vzduchu.
Obrovské mračno dymu dosiahlo za tri minuty výšku 10 000 až 20 000 metrov. Celé mesto bolo zničené. Čo zostalo, bola len
tma, krv, zhoreniny, stonanie a bleskurychle šíriaca sa hrôza.
Takto to opisuje pilot bombardéra: „Od tejto spomienky na niekoľko najstrašnejších minut môjho života sa nikdy nebudem môcť
oslobodiť."
Nielen on, celý svet bol šokovaný! Hirošima zostane varovaním pre všetky časy. Existuje však ešte jedno iné, velkorysé,
nepoznané posolstvo z Hirošimy, utešujúce posolstvo nádeje:„Modlitba je silnejšia ako atomová bomba!"
Maria, Královna ruženca, zázračným spôsobom zachránila malé, štvorčlenné spoločenstvo pátrov jezuitov, ktorí žili na fare
vzdialenej len 8 blokov domov od centra explózie.
Páter Hubert Schiffer SJ, ktorý zomrel 27. marca 1982 vo Frankfurte, podal o tom ako očitý svedok svedectvo na jednom
eucharistickom kongrese vo Philadelfii (USA).
Ako 30-ročný kňaz pôsobil na fare „Nanebovzatia Panny Marie" v Hirošime. Pred desaťtisícami učastníkov podal nasledujúce
svedectvo:
„Úplne náhle, akoby medzi jedným a druhým nádychom, sa modré nebo nad Hirošimou osvietilo zaslepujúcim, neopísateľne
oslňujúcim intenzívnym svetlom. Obklopovalo ma len trblietavé svetlo.
Nemohol som ani vidieť, ani rozmýšľať. Na moment všetko stíchlo. Plával som v oceáne svetla, bezbranný a ustráchaný. Zdalo
sa, že miestnosť prestala dýchať naplnená smrtelným tichom.
Zrazu sa ozvalo hromobilie hroznej explózie. Neviditeľná sila ma zhodila zo stoličky. Vo vzduchu ma to triaslo, hádzalo,
krútilo ako list v jesennom vetre. Potom sa všetko ponorilo do tmy, do ticha, do ničoty. Nestratil som vedomie, lebo som
sa snažil myslieť na to, čo sa stalo. Cítil som, že aj já sám som v tejto totálnej trne. Ležal som tvárou k zemi na
drevených troskách.
Ťažký predmet ťažil môj chrbát a po tvári mi stekala krv. Nič som nevidel a nepočul. Myslel som si, že som mrtvy! Potom som
počul svoj vlastný hlas. To bola tá najhroznejsia skúsenosť zo všetkého. Ukázala mi,že som ešte živý a vo mne rástlo
strašné vedomie, že sa musela stať hrozná katastrofa!
Jeden celý deň som strávil ja a moji traja spolubratia v tomto ohnivom pekle, dyme a žiarení, pokiaľ nás nenašli záchranári
a nepriviedli nás do bezpečia. Boli sme sice všetci zraneni, ale vďaka Božej milosti sme prežili."
Ľudsky si nikto nevie vysvetliť, prečo títo štyria jezuitskí pátri, P. Hugo Lasalle, P. Kleinsore, P. Cieslik a P. Schiffer,
ktorí boli v roku 1976, v čase eucharistického kongresu ešte živí, v okruhu 1,5 km ako jediní zo státisícov prežili.
Zostáva to hádankou pre všetkých expertov, prečo ani jeden zo štyroch pátrov neutrpel škody rádioaktivneho žiarenia a prečo
ich dom vzdialený 8 blokov od centra explózie zostal stať, hoci všetky budovy okolo boli zničené a spálené.
Ani 200 amerických a japonských lekárov a vedcov nemohlo nájsť vysvetlenie, prečo páter Schiffer napriek všetkému žil po
explózii bez následkov ešte 33 rokov, a to pri dobrom zdraví! Na mnohé otázky počuli všetci udivení vždy tú istú odpověď:
„Ako misionári sme chceli žiť v našom živote jednoducho posolstvo z Fatimy, a preto sme sa denne modlili ruženec."
To je posolstvo Hirošimy prinášajúce nadej: Modlitba je silnejšia ako atomová bomba.
Keď vyznajú ľudia všetkých národností a náboženských vyznaní Boha ako svojho Stvoriteľa, svojho Pána a spoločného Otca,
keď budu chcieť poznať Jeho vôľu a budu ho prosiť o pomoc, tak nás to privedie k pravému pokoju. A keď budeme predovšetkým
my - kresťania, vzývať ružencom „Kráľovnú pokoja" a „Matku všetkých národov",tak to osoží a učiní oveľa viac ako všetky
konferencie a pozemské ľudské námahy.
Kňaz Peyton povedal čosi, čo sa hodí práve sem: " Rodina, ktorá sa spolu modlí, spolu aj zostane " A to platí aj pre celu
ľudskú rodinu.
Dnes sa v centre novovystavaného mesta Hirošimy nachádza kostol zasvätený Panne Marii. 15 sklených okien znázorňuje
15 tajomstiev ruženca, ktorý sa tam ľudia deň a noc modlia.
Biskup Fulton J. Sheen, nebohý biskup New Yorku, povedal v jednom rozhlasovom vysielaní:
„Tretia svetová vojna nemusí byt; ani žiadna nebude, keď proti hrozbe atómovej bomby postavíme 'Ženu - Pannu Máriu'"!
|
|
|
|
|
|
Máriine víťazstvá
